5. kapitola

30. července 2015 v 14:09 | Ciri |  Spektrum tieňa
Na noc sa zložím pod vysokým stromom. Počúvam húkanie sovy. Zaspím však až o niekoľko hodín neskôr.
Ráno sa zobudím svieža a oddýchnutá. Poobzerám sa okolo seba, uisťujem sa, že je všetko tak, ako má byť. Faisto spokojne prežúva trávu. Trochu ľutujem, že ma nenapadlo nájsť nejaké jazierko alebo potok, ale musím byť spokojná s tým čo mám, veď aj tak je už na to neskoro. Najem sa nejakých posúchov, čo nájdem v batožine a rozmýšľam čo ďalej. Rozhodnem sa vrátiť do Etovho hostinca, hádam tam bude niečo, čo mi bude užitočné. Zbalím teda veci a vyložím ich na Faistov chrbát. Keďže je tam batožina, ja sa tam nezmestím, ale v blízkosti hostinca sa budem snažiť nájsť Egenhartovho koňa. Pri myšlienke na Egenharta ma ešte vždy zabolí srdce. Možno to bol len prostý človek, ale aspoň úprimný a oddaný.




Vykročím vpred, smerom k hostincu. Snažím sa nájsť známky o možnej prítomnosti nepriateľa, ale žiadne nenachádzam. Mierne ma to upokojí, ale nie som celkom pokojná. V týchto časoch na takýchto miestach je trochu nemiestne sa cítiť pokojne a bezpečne.
Cesta ubieha rýchlo, pri západe slnka by sme mali doraziť do cieľa nášho dnešného cieľu. Tam potom pri troche šťastia prespíme a nájdeme nejaké zásoby jedla a ďalšie vaky.
Slnko už zapadlo a konečne sme sa dostali do hostinca. Chudák Faisto, celý deň vláčuci ťažkú batožinu sťažka odfukuje. Zložím z neho náklad a z batoha vytiahnem niečo, s čím môžem Faista vyutierať do sucha. Odvediem ho do stajne. Privíta ma známe zaerdžanie a s radosťou si všimnem, že v jednom z boxov stojí Egenhartov kôň- Telantes.
Faista odvediem do najbližšieho boxu a skúsim, či ešte funguje napájadlo. Funguje. Pohľadám nejaké krmivo. Nájdem ho v zadnom tmavom rohu stajne. Je príliš ťažké na to, aby som ho zdvihla, ale nájdem čosi, čo sa podobalo na menšiu lopatku a obom koňom, vlastne jednému koňovi a jednému sobovi, na nej donesiem svoj podiel.
Keď je o oboch postarané, je čas sa postarať aj o seba. Krčma je prázdna, chladná, vôňa domova sa rozplynula. Prehľadávam police, skrine a komory, ale nenájdem veľa jedla. Nájdem nejaké otlčené jablká a dosť staré posúchy, ako sú tie, čo mám v batohu. Ale aj tak sa svojmu úlovku poteším a so svietnikom, ktorý som objavila zavesený na stene vyjdem hore schodmi. Pripravujem sa na mŕtve telá, ale keď vojdem, zbadám, že to tam niekto upratal. Vydýchnem.
Najprv prehľadám zásuvky na komode pri posteli. Nič, čo by ma mohlo zaujímať. Nejaké listy, handry a rezervné plachty. Potom sa vrhnem prehľadať stôl. Tam to je už lepšie. Peniaze. Tých mám síce pri sebe dosť, ale nikdy nikto nevie, koho bude treba draho podplatiť.
Prejdem späť k dverám, keď tu sa zrazu potknem, dobre, že sa aká dlhá, taká široká nenatiahnem na podlahu. Zamračím sa a pozriem sa späť. Pár dosiek z podlahy sa uvoľnilo a odkrylo dosť neveľkú dieru.
Kľaknem si na zem a nahliadnem dnu. Sú tam akési dokrčené papiere, pre Eta zrejme dosť cenné, inak by ich neschovával. Zadržím dych. Horko-ťažko sa dostanem rukou dnu a zovriem papiere. Vytiahnem ich von a prezerám si ich. Potláčam sklamanie. Stránky sú celé popísané elfskými runami, miestami sa mi zdá, že na niektorých je aj trpaslíčtina. Vzdychnem.
V hlave si znovu a znovu premietam imaginárny zoznam elfských priaznivcov. Pár ich je aj v mojom meste, ibaže neviem, ako sa dostanem dnu nepoznaná a nenápadná.
Vtom mi svitne. Takmer doslova, sa mi rozžiari v hlave, hneď vidím veci jasnejšie. Skrsol mi v hlave nápad. Hrať sa na nepoznanú a nenápadnú mi predsa ide.
Okamžite zbehnem dole. Neberiem veľa batožiny, veď mám v úmysle sa vrátiť. Rýchlo osedlám Egenhartovho koňa. Vyvediem ho pred hostinec a vysadnem naň. Onedlho sa už tryskom rútime lesom k môjmu mestu.
***
Oblečená ako sedliačka s otrhanou taškou sa priblížim k bránam mesta. Tentoraz mám zelené oči a čierne vlasy, popretkávané šedinami. Vydávam sa za starú ženu. Strážcovia si ma premerajú a ja niečo zachrchlem, zanechávajúc dojem stareny.
Muži si vymenia pohľad a otvoria bránu. Vojdem dnu trochu krívajúc. Hneď za múrmi mesta sa poberiem krivolakou cestou, ktorá vedie doľava. Prehodím si cez tvár kapucňu a pomaly mením podobu na mladú ženu s gaštanovými vlasmi a modrými očami.
Posledných pár krokov takmer prebehnem. Zastanem pri ošumelých drevených dverách a zaklopem. Dvere sa okamžite rozletia a stojí v nich vysoký muž, s havraními vlasmi a zašpicatenými ušami. Elf.
"Môžem poslúžiť?" spýta sa zvedavo a pustí ma dnu. Vládne tam také šero, že ledva rozoznám stoličku, na ktorú sa mi podarilo posadiť.
Podám mu kôpku listov. "Poviete mi, čo to je?"
Zoberie si ich do rúk a obracia ich na všetky strany. Je mi záhadou ako môže vidieť v takej tme, ale na nič sa nepýtam, dôverujem mu. Chvíľu na ne len zíza, potom povie: "Ako ste sa k tomu dostali?"
Otázka ma zaskočí, na okamih len prekvapene žmurkám. "Našla som," poviem. Myknem plecami a elf sa na mňa pozrie ešte zvedavejšie. "Lady Aether, u mňa je vaše tajomstvo v bezpečí."
Rozbúcha sa mi srdce. Vie, kto som. Spoznal ma, hoci na sebe nemám svoju podobu. Je hrozba.
"V hostinci. U Eta." poviem. Nie som si istá, či vie kto je Et, ale nemám chuť mu nič vysvetľovať.
Elfovi sa rozšíria zreničky. "Aha," povie, ale nič nedodá. Podá mi listy späť. Zmätene si ich vezmem. "Nemôžem. Ak sa tú informáciu na papieri teraz dozviete, bude to najväčšia chyba, aká sa mohla vyskytnúť. Choďte ďalej. Pátrajte. Teraz nie je vhodný čas. O tých listoch už nikomu nehovorte! Nikdy! Schovajte ich. Aspoň nateraz."
"Kedy bude vhodná chvíľa?" spýtam sa.
Elf sa na mňa usmeje. "Uvidíte," povie záhadne, "som si istý, že to zistíte." Vzápätí vstane a vyprevadí ma von. Mechanicky ako robot sa otočím sa smerujem von z mesta.
Dostanem sa von, znovu vysadnem na Telanta (pozn. aut. Telantes sa skloňuje ako grécki bohovia, -s sa vynecháva) a tak rýchlo ako som sa sem prišla aj odídem.
Už je noc. Predo mnou sa odvíja nádherná scenéria. Na oblohe tancuje nádherná polárna žiara. Uchvacuje myseľ a kŕmi zrak.
Prídem do hostinca a ako prvé skontrolujem, či je všetko v poriadku. Všetko sedí. Odstrojím Telanta a naposledy skontrolujem Faista. Poberiem sa hore, zložím sa do Etovej postele. Skôr než zaspím, počúvam zvuky prvých kvapiek ľahkého dažďa, klopkajúceho na okno.

Nikto nevie, kam ho okolnosti zavedú. Ani ja. Ale dúfam, že budem mať príležitosť pomstiť Egenhartovu a Etovu smrť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Thanks for reading.