2. kapitola

4. července 2015 v 12:49 | Ciri |  Spektrum tieňa
Prudko sa posadím na posteli. Poobzerám sa okolo seba aby som sa uistila, že som vo svojej izbe. Vydýchnem si. Vyleziem z postele a bosá prejdem do kúpeľne. Opláchnem si tvár studenou vodou a zamyslím sa nad snom čo sa mi sníval. Bol to jeden z tých snov, čo sa zvyknú opakovane vracať. Bežala som v ňom tmavou úzkou uličkou, ale nikde som sa nedostala. Čím rýchlejšie som bežala, tým viac som sa vzďaľovala od svojho cieľa. Unavene sa na seba pozriem do zrkadla a strasiem sa pri pohľade na svoju fľakatú pokožku. Ako sa tak premeriavam, vyruší ma zaklopanie na dvere.
"Vyklop čo sa ti žiada..." poviem slabo a nevýrazne hoci som to zamýšľala surovo vyšteknúť. Akosi som zmäkla. Dnes budem mať asi štedrú náladu.




"Je päť hodín ráno a o dve hodiny sa začne zasadnutie. Mali by ste sa ísť pripraviť, lady," ozve sa tlmený hlas. Spoznám v ňom Dalia, môjho sluhu, ktorý mi občas píše príhovory. Podľa krokov odhadujem, že odišiel. Milé od neho.
Vyjdem z kúpeľne a prehrabávam sa v šatníku. Napokon vytiahnem svoje obľúbené šaty. Sú tmavočervené, jednoduchého strihu. Majú štvorcový výstrih a rukávy po lakte. Siahajú mi po kolená a rada sa s nimi ukazujem na verejnosti. Navlečiem si ich na seba. Obujem si prvé slušné topánky, ktoré mi prídu pod ruku. Bezradne si prehrabnem strapaté vlasy. Napokon vojdem znova do kúpeľne a strčím hlavu pod prúd vlažnej vody. Poriadne si vydrhnem vlasy a na záver ich zabalím do pásu voňavého plátna aby mi poriadne vyschli. Zatiaľ sa idem naraňajkovať.
"Dobré ráno," pozdravím okoloidúceho sluhu. Odpovie kývnutím hlavy. Pokračujem v ceste a čoskoro otvorím dvere vedúce do rozľahlej svetlej jedálne. Okrem mňa tam je ešte Dalius, ktorý utiera prach. Otočí sa a pozrie na mňa.
"Čo si dáte na raňajky?" opýta sa.
"Neviem. Spravte mi čaj a k tomu si dám nejaké pečivo. Čo je s mojím zvedom?"
Položí prachovku a nakukne do kuchyne, aby im oznámil moju objednávku. Potom konečne povie: "Už raňajkoval a momentálne je vo svojej izbe. Je dosť zhovorčivý."
To je mi novinka. Nechám to tak. Pomocná sila v kuchyni- Ervine mi donesie čaj a sladké pečivo. Ervine mám rada, dá sa s ňou v pohode pozhovárať. Usmejem sa na ňu.
"Ako sa máte, Ervine?" spýtam sa.
"Nuž, žijem. V tomto svete je aj to úspech," zasmeje sa.
"Veru," súhlasím, "ako sa má váš syn? Počula som, že ho zobrali na tú šermiarsku univerzitu."
Prevráti očami a vzdychne: "Zobrali. Nie som z toho však veľmi nadšená."
Nečudujem sa. Jej syna cvičia na krvavé jatky. Kto by bol rád? Ervine odíde. Zasa zostanem sama s Daliom. Presne za hodinu začína zasadnutie, na ktorom sa rozhodne čo bude ďalej, ak niečo bude. Táto myšlienka mi úplne zoberie chuť na jedlo. Ledva ho do seba dostanem. Pozdravím Dalia a zamierim náhodne po chodbe dúfajúc, že stretnem nejakú ochotnú slúžku. Moje želanie sa naplní na druhej odbočke. Takmer si ju ani nevšimnem, taká je nenápadná.
"Ehm..." ozvem sa veľavýznamne.
"Lady?" ukloní sa a zvedavo sa mi prizrie.
"Kde býva ten najnovší zved? Ukážeš mi cestu...?" koniec nechám zavisnúť v nevyslovenej otázke.
"Renya, lady. Samozrejme, nasledujte ma." zvrtla sa na päte a viedla ma labyrintom chodieb. Napokon sme sa dostali do menej obývaného krídla. Pri jedných dverách, ktoré boli na nerozoznanie od ostatných zastala a pozrela na mňa.
"Nech sa páči, lady," povedala a už jej nebolo.
Rýchlo ako šíp, ako Aetherin šíp, pomyslím si a na tej predstave sa v duchu pobavím. Zaklopem na dvere. Sprvu sa nič nedeje, ale potom sa dvere otvoria. Zved, ktorého meno ani nepoznám nedá na sebe nič znať, má nečitateľnú tvár. Vyzerá lepšie ako včera. Modriny vybledli, takmer ich nevidno a je čistý. Takto sa mu dá aj ľahšie odhadnúť vek. Nemá viac ako tridsať, odhadujem, že má asi dvadsaťpäť rokov.
Zdvihne obočie a uprie na mňa pohľad svojich bledozelených očí. "Prosíte si?"
"Zdravím, máte čas na rozhovor?" opýtam sa.
"Tykajte mi prosím. Som Fallet. Myslím, že času mám momentálne neúrekom, toľko sa nudím. Nie je tu veľa možností na vyplnenie voľného času," povie nezáväzne, akoby bolo jedno, či odpoviem.
"Mám vari kvôli vám postaviť nejakú herňu? Usporiadať preteky konských záprahov? Môžete skúmať mesto. Ukrýva veľa prekvapení," poviem, s očami upretými naňho. Nepozerá na mňa, ale nakoniec ma pozve dnu. Je to jedna s tých typických miestností, ktoré pôsobia útulne. Sadnem si na drevenú stoličku s operadlom.
"Zakiaľ tu nie je žiadny zábavný park, kde majú každú druhú zmrzlinu zadarmo, alebo aréna, kde aj najchudobnejší dobrovoľníci majú šancu zbohatnúť, tak to za nič nestojí."
Nechápem. Zmrzlina? Spýtam sa ho, čo to je. Odpovie, že je to letná špecialita z mesta s ktorého pochádza. "Je veľmi dobrá, raz ju musíte ochutnať," dopovie a milo sa na mňa usmeje. Opätujem.
Záhadný chlapík, ktorý má rád záhadnú zmrzlinu. Navyše zved. Tak sa radšej sústredím na meno.
"Vaše meno mi niečo pripomína," poviem nedbanlivo.
"Fallet je aj rieka. Spomína sa v povestiach. Vyschla, ale vraj sa ešte stále nachádza v nejakom zabudnutom jaskynnom systéme," odvetí rovnakým tónom. "Niežeby ma to veľmi zaujímalo."
"Moje meno znázorňuje všeličo. A sú o tom aj rôzne teórie. Ale tiež sa o ne moc nezaujímam," poviem, nevediac, ako viac rozviesť tému.
"Aether, to je ako éter však? Také vzdušné a nadpozemské meno... ten kto vás tak pomenoval sa prejavil ako prorok, vyzeráte nezvyčajne a akoby ste boli vždy nad vecou," povie. Neviem čo si o tom mám myslieť. Nad vecou? Človek nad vecou príde do izby zveda, aby sa nezáväzne porozprával? Cítim sa trochu stratená.
"Asi by bolo vhodné povedať, že ma volajú viacerými menami," poviem napokon. "Asi budem musieť ísť. Chcem vás mať na zasadnutí," poviem a postavím sa. Zdvorilo mi otvorí dvere.
"Budem tam, ak si to želáte, lady. A tykajte mi prosím," pripomenie mi.
***
"Je nemysliteľné, aby ste išli na nebezpečnú výpravu, do neznámeho sveta za neznámymi ľuďmi!" skríkne jeden z tých úžasne bohatých a hlavne úžasne naivných a pokryteckých ľudí.
"...lady Aether, mali by ste poslať vojakov..." povie jeho sused o trochu miernejšie.
Skloním hlavu a dlane si priložím na čelo. Nápady, nápady, jeden zbytočnejší než druhý, pomyslím si trpko, ale mlčím. Fallet sedí vedľa mňa, ako vzácny hosť a tvári sa dosť podobne. Snaží sa zachrániť situáciu. "Lady Aether je veľmi inteligentná a celá armáda môže upozorniť nepriateľa," povie mierne diplomaticky.
"Stať sa môže všeličo...!" vyjadrí sa Loreé, paranoidná staršia dáma s tmavšou pleťou a mačacími očami.
"Ale aj nič!" poviem zároveň s Falletom... nie, nebolo to plánované.
"Fajn, fajn, fajn, budem súhlasiť pod podmienkou, že si vezmeš doprovod," povedal najmladší muž so špinavými blond vlasmi a úlisne sa usmeje, svojím krivým úsmevom.
"Samozrejme, pán..." moja odpoveď zavisne veľavýznamným tónom, podobným tomu, aký som použila pri Renyi.
Blondiak nadvihne obočie. "Sandicor."

Viac nedodá. Poobzerá sa po ostatných účastníkoch zasadania a vstane. "Tak jej to dovoľme, nie? Za nebezpečenstvo a ujmy bude zodpovedať lady Aether." Ešte raz sa poobzerá a konečne odíde bez úmyslu sa vrátiť. Aspoň dúfam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Thanks for reading.