1. kapitola

3. července 2015 v 14:57 | Ciri |  Spektrum tieňa
Neohrozene, takmer opovážlivo kráčam pustou, kamenistou a veternou planinou. Po mojom boku kráča môj verný spoločník a hoci to nerada priznávam aj priateľ, sob menom Faisto. Neďaleko stojí mesto, zdanlivo spustnuté a opustené. Ale aj napriek tichu, ktoré tam panuje je čulé a husto obývané. Viem to. To ja som ho vybudovala, to ja som vytvorila zákony, o ktoré sa mesto opiera, ako slepec o pokrivenú, spráchnivenú palicu. Predsa som sa nedočkala uznania. Cillien zabudol na svoj sľub o sláve a moci. Pravdupovediac mi nevadí moja nezávislosť, ale prázdne sľuby. Preto teraz v rôznych svojich podobách cestujem s Faistom po krajine a hľadám cestu, ktorá ma zavedie k Cillienovi. Jeho mesto napriek môjmu snaženiu ostáva skryté pred bystrým zrakom tieňov. Nedokážem sa k nemu dostať. Má to byť mojím trestom za to, že som pomohla tieňom.




Keby nebolo mňa, svetlo by pohltilo všetok tieň. Cillienovo milované ľudstvo by uzrelo pravú podobu lásky bohov, pánov, ktorý vládnu štyrom elementom, mám však podozrenie, že to nie je len tak, že ten "úžasný a veľkolepý" plán sa zaobíde bez problémov a bez zbytočných strát na životoch. Príliš veľa svetla ľudstvo oslepí, preto je tieň potrebný, ale Cillienova tvrdohlavosť a zarytá pýcha nevidí tieto očividné diery v pláne.
Cillien je niečo ako správca pozemského sveta. Počúva rady bohov a podáva im podrobné správy o dianí vo svete. Tie sú však zrejme úplne zbytočné, pretože bohovia vedia o všetkom čo sa deje, ale asi im to pomáha pochopiť ľudstvo a udržať všetko pod kontrolou. Možno je to však Cillienov výmysel a taktika, ako nalákať naivných ľudí.
Uvedomím si, že len tak stojaca uprostred ničoho som veľmi zraniteľná, pretože ma nechránia žiadne lesy a vzduch je čistý, bez prachu a preto na Faista radšej vysadnem a oddych mu doprajem až v meste v stajniach. Mesto nemá žiadne meno. Je to len- no skrátka mesto. Ale ak to už človek chce oficiálne povedať, nazve to mesto lady Aether. Ocitnem sa pri vysokých a pre zelenáčov aj trocha odstrašujúcich bránach. Tmavé, vychudnuté, ale bezpochyby silné postavy (čisto ľudské zaručene niesú) mi otvoria bránu, lebo ma spoznali, čo na úplnom začiatku bol trochu problém. Zosadnem a pomaly kráčam dlhou a širokou ulicou, ktorá vedie rovno k zámku. Aj ten malý ruch postupne stíchne, ľudia sa mi úctivo ukláňajú, ako ich pomaly míňam. Za chvíľu sa dostanem do zámku. Faista pustím, aby sa oňho mohli postarať sluhovia, ktorý majú teraz službu v stajniach. Dnes to je pehavé ryšavé dievča, ktoré kedysi dávno prišlo o rodičov.
Strážcovia mi otvoria honosné obrovské a bohato zdobené dvere, hoci by sa dali prirovnať k bráne. Zacítim známy chlad na bledej pokožke. Vo veľkej vstupnej hale blikocú napol roztečené sviečky. Vojdem do takzvanej Aetherinej sály. Na konci veľkolepej miestnosti stojí trón, kde zvyčajne prednášam príhovory pri rôznych príležitostiach. Je tu však to "zvyčajne". Už dlho táto sieň nepoznala závan moci, sálajúci z mojich slov.
S povzdychom na perách vyjdem z miestnosti a zamierim do inej, skrývajúcej sa za dverami, akých boli v tejto hale desiatky. Za nimi sa ukrývalo všeličo. Obrovská jedáleň na oslavy, či úradnícke čaty. Tam, kde však momentálne stojím ja, stojí len obrovský drevený stôl a kreslo. Pred stolom stoja štyri nerovnaké stoličky, na ktorých zvyčajne sedia zvedi a iný ľudia, čo prichádzajú ku mne, aby mi priniesli najnovšie zvesti a správy, či už dobré, alebo zlé a ja sa potom rozhodnem čo s nimi. Zvyčajne sa nad tými úbohými klamstvami zľutujem, ale nikto si nemôže byť istý.
Tentoraz miestnosť nie je prázdna. Naopak, v tej najnižšej stoličke sa krčí jeden z mojich najnovších zvedov, vlastne som ho nikdy nestretla. Vraj prišiel z juhu. Zrýchlim krok, obídem stôl a sadnem na stoličku. Chvíľu mlčím a dúfam, že nesie dobré a hlavne pravdivé správy. Premeriam si ho. Vyzerá neupravene, zrejme sa dlhšie neumýval. Dá sa to vysvetliť dlhým putovaním. Zvyšok sa nedá dobre identifikovať, ale všimnem si, že je dobitý- naznačuje to jeho monokel nad ľavým okom.
"Hmm, čo máš? Voľ svoje slová múdro. Lady Aether nemusí byť ku každému zhovievavá, " vyslovím pomaly a zreteľne, aby sa nemohol tváriť, že zle počul. Popri tom sa zaliečavo usmievam, až si sama sebe pripadám odporná.
"Ja... prichádzam z juhu, Pani moja. Vaša krása...ja, viete, prešiel som dlhú cestu...namáhavú cestu, ale počas nej som nevidel nikoho takého... krásneho."
Spýtavo nadvihnem obočie, potláčajúc netrpezlivosť. Zabudla som totiž zmeniť podobu. Teraz vyzerám ako faer. Tmavomodré splývavé vlasy, bledá, až mŕtvolne biela farba bezchybnej pleti. Ak tomu prirátam moje oči, zvláštnej sivastej farby, ľudia zvyknú v mojej prítomnosti nezrozumiteľne mrmlať hlúpe poklony, ale žiadnu užitočnú informáciu. Prevrátim oči a snažím sa ostať pokojná.
"Správy, tulák!" vybafnem a spokojne sledujem jeho zaskočený výraz v tvári.
Odkašle si, odbočí pohľadom a konečne sa rozhovorí: "Šíria sa zvesti. Hrozivé zvesti a príbehy o tom, ako začínajú miznúť ľudia. Často sa v nich spomínajú draky, lady. Stavím sa však, že polovica rečí, sú báchorky kvôli popularite. Neverte všetkým, lady. Niečo prichádza. Svetlo. Niekedy na oblohe sa ukazuje zvláštna hra svetla. Nepopísateľná a nezabudnuteľná," pokračuje šeptom, "Ja... niečo som začul. Vraj veľký pán, Cillien, verbuje mladých mužov a po novom vraj aj ženy do armády. Sľubuje modré z neba, sťahuje ľudí na svoju stranu. Sľubuje im lepší svet. Taktiež som počul povedačky o tom, že niektorý ľudia od neho so strachom utekajú, ale vždy ich nájdu a následne popravia. Vraj vlastizrada. Nikto sa však nedozvedel prečo."
Tak toto ma fakt zaujme. Ženy? Čo dokážu v boji ženy? Rozmýšľam, či sú ľudskej rasy. Usúdim, že nie. Elfky, či ženy významných trpasličích bojovníkov si viem predstaviť, ale tieto národy zriedkakedy uzatvárali takto záväzné dohody. A tie úteky. Aj tak ale rozmýšľam nad tým dramatickým stíšením hlasu, akoby sa bál, že nás niekto odpočúva. Šípim, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Jeho správanie sa zmenilo. Už rozpráva vecnejšie, neskladá žiadne komplimenty. Dá sa mu dokonca aj lepšie rozumieť a dokáže sa na mňa pozrieť bez toho, aby uhol pohľadom vo chvíľach, keď sa nám stretnú pohľady.
"Lepší svet? Myslíš bohatstvo, uznanie, viac práce? Aj lepšie vzdelanie prichádza do úvahy. Nebudem klamať, alebo niečo predstierať, ale nie som si istá či ti dobre rozumiem," spýtam sa. Určite si všimol môj zvedavý zápal.
Pozrie na mňa a pokrčí plecami, akože si nie je istý.
"Možno z každého niečo, pani. Ale má na to prostriedky? Pochybujem... skôr myslím, že im nahovoril, že svet podľa neho je lepší. Myslím, že tiene chce zničiť do posledného fliačika. Myslím, že plánuje ako zastaviť opakované príchody noci."
Uvažujem nad jeho slovami. Potom sa spýtam vopred premyslenú otázku, hoci sa obávam odpovede, hoci viem, že toto nikto nemôže vedieť naisto: "Načo mu to bude?"
"Kiežby sme vedeli. Podľa mňa sú to lži. Bez noci budú ľudia unavenejší. Neprestajné slnko nerobí dobre ani tomu najsvätejšiemu. Podľa mňa ich chce využívať na otrokárčenie. Nebudú mu môcť odvrávať, budú prislabý."
Tu ma napadne jedna myšlienka. "Ale ako sa únave ubráni on? Ako si zachová chladnú hlavu? Ako prežije neprestajné slnečné lúče? Ľudia začnú chorľavieť a blázniť. Toto mu nemôže vyjsť, toto mu neprejde."
Zved sa na mňa nevinne a dobromyseľne usmeje. "Zabúdate na bohov, lady Aether. Myslím, že práve tí mu pomôžu."
Tu ma ovládne závan slabosti, ktorý z duše nenávidím. Vstanem a ticho vyjdem z miestnosti, zvedovi nepoviem ani pol slova. Jeho posledná veta ma príliš rozrušila a bojím sa, že nie som schopná povedať ani chabého slovka, aby mi nepreskočil hlas.
Sluhom len ticho nakážem, aby pripravili jednu z tých luxusnejších izieb a zohriali vo vani vodu. Zavolala som aj liečiteľa, aby sa o môjho nového zveda postaral. Bude oňho postarané tak, ako ešte o žiadneho z mojich zvedov nebolo a asi ani nikdy nebude. Na okamih sa zastavím na tmavej chodbe a opriem sa chrbtom o hrubé chladné múry a usmejem sa. Mám pocit, alebo skôr nádej, že ešte nič nie je stratené a ako sa už vraví v tých naivných rozprávkach, všetko sa na dobré obráti. V duchu môjmu zvedovi poďakujem a mám pocit, že to nie je naposledy.

Odlepím sa od steny a mierim do kuchyne, aby som sa po dlhej ceste konečne najedla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Thanks for reading.